Prihlasovacia zóna

Nachádzate sa:   

 

Tragédia košických Židov

"A bude volať Pán Hospodin zástupov toho dňa k plaču, k náreku …" (Izaiáš)

 

A nastal taký príšerný plač a nárek, o akom sa prorokovi ani v horúčkach nesnívalo, keď nariekal: "Ach, matka, prečo si ma porodila."

Naše mesto, Košice, ovládol des a nárek devätnásteho marca 1944, keď ho obsadili nemecké vražedné hordy a srdcia všetkých detí Izraela sa naplnili hrôzou a strachom. Osloboditeľská armáda sa už prebojovala k hrebeňom Karpát a odtiaľ, z neďalekých hôr, už bolo cítiť závan slobody. No pre netrpezlivo čakajúcich sa tá stokilometrová vzdialenosť zdala byť nekonečná. Na prelome roku 1944, kedy sa front stále viac približoval, sa srdcia košických Židov vzrušene zmietali medzi nádejou a pochybnosťami. Lúč nádeje na definitívne riešenie ich napĺňal optimizmom i obavami.
Košice boli prestupnou stanicou aj pre poľských a slovenských židovských utečencov, ktorí niesli na sebe nezmazateľnú pečať desivej tragédie. A vo vzduchu visela nezodpovedaná otázka: čo zvíťazí napokon? Právny spoločenský poriadok, či hrubá, neľudská diktatúra?
Ráno 19. marca 1944 spolu s pobledlými slnečnými lúčmi, predierajúcimi sa spoza mračien, zaplavila Košice poplašná správa, že mesto obsadila nemecká armáda. Ľudia boli otrasení. Nervozita rástla z hodiny na hodinu, k čomu nemalou mierou prispievalo aj mlčanie rádiového vysielača. Keď sa rádio napokon ozvalo, revúci hlas oznámil, že stará vláda bola odvolaná a bola vymenovaná nová, ktorej hlavným bodom programu je likvidácia Židov. Niekoľko rúk sa zdvihlo na pozdrav: Heil Hitler. Áno, mnohí už netrpezlivo čakali na tento okamih, kedy mohli konečne uspokojiť svoje sadistické a zlodejské pudy. Inteligentná časť občanov však prijala túto tragickú udalosť s pochmúrnym mlčaním. A Židia sa ako ochromení bezmocne dívali do temnej budúcnosti.
Každý ďalší deň priniesol potom nejaké nové podlé úradné nariadenia, ktoré diktovalo komando SS. A za necelých dva a pol mesiaca bola vyše desaťtisícová židovská komunita v Košiciach zlikvidovaná. Komando SS už v prvých hodinách po obsadení mesta námatkovo zatýkalo židovských rukojemníkov. Potom dostali židovské obce nariadenie, aby si spomedzi seba ustanovili dvadsaťčlennú radu. Túto zvolili na spoločnom zasadnutí neologickej a ortodoxnej židovskej obce.
Odteraz sa naše sťažnosti a prosby mohli dostať až k hlavnému predstaviteľovi štátu, avšak zbytočne. S veľkým sklamaním sme sa postupne dozvedali, že niet nijakej nádeje, aby nám niekto pomohol. Až neskôr sme sa dozvedeli, že aj on - hlava štátu - bol zajatcom.
Pochmúrne udalosti nasledovali jedna za druhou. Prišla zahanbujúca žltá škvrna. Muži, viacnásobní hrdinovia prvej svetovej vojny, ktorí kráčali v prvých radoch spoločenského diania nášho storočia, si pod hrubým nátlakom prišili žltú hviezdu. V ich očiach sa leskli slzy potupy a bezmocnosti.
Počet židov v meste prudko narástol. Do Košíc zhromaždili Židov z celej Abovskej župy. Priviezli ich okolo troch tisíc. Medzitým sa však niektoré známe tváre stratili. Odchádzali aj slovenskí Židia, ktorí sem predtým prebehli. Stávalo sa, že v bezvýchodiskovej bezmocnosti celé rodiny spáchali samovraždu. Okolo stoštyridsať ich leží pod štyrmi pamätníkmi.
S opovrhnutím, s nenávisťou a v rozpakoch sme sa dívali na sídlo vrahov, odkiaľ prichádzali tie najneľudskejšie nariadenia. Až teraz sme pocítili, čo to znamená byť utláčaným a poníženým.
K starej náboženskej obci sa vrátili aj tí, ktorí ju predtým opustili. Opustenie viery, separácia a asimilácia ani jednému nepomohla. Boli zapudení späť, odkiaľ prišli.
Príroda si ničoho nevšímajúc šla svojou cestou. Prišla jar, všetko sa zazelenalo. Tváre zdeptaných ľudí ožiarili teplé slnečné lúče. No slnečné lúče vzápätí zakryli ďalšie pochmúrne mračná. Prišla Veľká noc bez dôvernej útulnosti sederu, zato s najhorkejšou páskou v dejinách. Naposledy zneli žalmy v príbytku Hospodinovom, no nepriniesli pokoj a mier. Srdcia ľudí boli plné žiaľu a horkosti.
Dvadsiateho piateho apríla prišiel dovtedy najbrutálnejší a najponižujúcejší rozkaz, ktorý každého vydesil. Za štyridsaťosem hodín sa všetci Židia a tí, ktorí patrili k židovskej rase, museli nasťahovať do dvoch tehelní na periférii mesta. Občania mesta s pohoršením sledovali tento smútočný výjav, presahujúci všetky predstavy. Snažili sa mu vyhnúť a zatvárali okná. Táto cesta je cestou sĺz, bolesti a mučeníctva. Touto cestou kráčali starci, mládež i malé deti. Potkýnajúc sa ju prešli obyvatelia starobinca i sirotinca. Odtiaľto, z areálu tehelne, odchádzali vo vagónových rakvách na svoju poslednú cestu. Táto cesta - Cesta Ciest -, ktorej každá piaď je pokropená slzami, ešte stále nenesie meno "Cesta mučeníkov".
Štrnásťtisíc ľudí, počet, ktorý vydá na celé mesto, sa tesnilo v halách tehelne na oboch stranách cesty.

Inteligencia a vrodená vitalita Židov však zvládla aj tento chaos a celý dav sa v poriadku, disciplinovane, umiestnil vo dvoch sušiareňských halách. Samosprávna rada sa o všetko postarala. Z bývalých dôstojníkov ustanovili veliteľstvo, ktoré potom zorganizovalo vnútornú bezpečnostnú službu. Kati boli dobrými psychológmi. Prikázali neustále zamestnávať, zamestnávať, aby obete nemali čas na premýšľanie.
Bolo sa treba postarať o vodu a potravu pre štrnásťtisíc ľudí. Samosprávna rada sa preto obrátila o pomoc k vedeniu mesta, ktorému patrí úprimné uznanie za pochopenie a pomoc. Zástupca primátora Barcs a vedúci ekonomického odboru Dobosffy poskytli dôkaz o svojom súcite a ľudskosti. Len vďaka ich pomoci sa dalo zabezpečiť stravovanie štrnásťtisíc ľudí v provizórnych podmienkach. Mysle ľudí však ovládali tie najčernejšie predstavy. No nenájde sa taká pochmúrna fantázia, ktorá by si dokázala predstaviť hrôzy nasledujúcich dní.
Začiatkom mája vzrušila tábor správa, že sa v meste pripravuje getto. To dávalo nádej na isté zmiernenie situácie. A skutočne, niekoľko stoviek ľudí, väčšinou remeselníkov, aj s rodinami pod prísnym dozorom presídlili na Zrinyiho ulicu a na ulicu Szerecsen. Hoci boli aj naďalej odrezaní od sveta, aspoň bývali v ľudských obydliach. No aj keď kati z SS tu neboli, našlo sa niekoľko zvrhlých policajtov, ktorí dokázali ešte viac znepríjemniť živorenie ľuďí, odchádzajúcich na smrť. Nech sú mená týchto, do ľudskej kože odetých beštií, zverejnené. Nech sú nezmazateľne zachované mená dvoch najpodlejších z nich: policajného riaditeľa Horvátha a koncipienta Csatáryho. Podľa našich vedomostí doľahlo na nich rameno spravodlivosti.
Dni pomaly ubiehali, až sa osud košických Židov definitívne naplnil. Zrazu sa rozplynuli všetky nádeje. Hrozivé mračno zániku s nervydrásajúcou ničivou silou padlo na štrnásťtisíc nešťastníkov. V pondelok, v ten najsmutnejší pondelok, 15. mája, sa dlhý rad nákladných vagónov privalil k prvému táboru. A profesionálne vycvičení kati SS sa dali do práce. Vyčerpaní, zronení ľudia s malými batôžkami nastupovali do vagónov, a keď niektorý nevládal, pomáhali mu údery pažieb či bodnutia bajonetov. Všade panovalo zdesenie a hrôza. Po obede sa dvere vagónov zavreli, pohyblivé rakvy sa dali do pohybu a s hrmotom opustili bránu tehelne.
Vystrašené a utrápené tváre sa mlčky zdravili navzájom. S trpkým sklamaním mysleli na blížiacich sa osloboditeľov. "Kde sa zdržujú tak dlho? Prečo nebombardujú železničné trate a mosty namiesto miest, aby ochromili dopravu?"
Takto sa skončil prvý deň deportácie. No na piaty deň sa pred táborom znovu objavil Moloch krvilačných "pohyblivých rakví". A obete šli a šli, ochromene, apaticky. Esesáci konali svoju prácu výborne. Niekedy skrsla v ľuďoch dokonca myšlienka, či tieto beštie naozaj porodila ľudská matka. A devätnásteho mája sa aj druhý vlak smrti vydal na cestu.
Dvadsiateho piateho mája bolo krásne slnečné jarné ráno a do tehelne prihrmeli ďalšie prázdne vagóny. A keď sa naplnili tisíckami trpiacich, aj tretí transport sa vydal na cestu.
Tí, čo ešte ostali, v strachu prežívali ďalšie bezsenné noci a s obavami načúvali hvízdaniu vetra za oknami sušiarne. Ozýval sa raz tichšie, inokedy silnejšie, akoby stonal a nariekal. Ľudí opanovala hrôza. Akoby zvonku prichádzali nejaké zvuky. Áno, áno. "Stony a horký plač. Ráchel oplakáva svoje deti a nechce sa utešiť."
Prišlo ráno, druhého júna 1944 a s ním desivý prízrak. Prihrmeli pohyblivé rakvy a v nich odišla posledná časť košických Židov. Odvliekli ich za ostatnými do Oswięcimu, Buchenwaldu - na smrť.

 

Úryvky z listu obyvateľa tábora, Artura Göröga dcérke, žijúcej v Izraeli