Prihlasovacia zóna

Nachádzate sa:   

 

Osobnosti

V Košiciach Židia už v prvých rokoch svojho usídlenia boli činní vo všetkých odvetviach malého a veľkého priemyslu, ale aj v oblasti vedy a kultúry. Žili tu obuvníci, krajčíri, stolári, klampiari, hodinári, maliari, pekári, zlatníci, hostinskí, čašníci, šoféri, krajčírky, šičky, obchodníci, kníhviazači, tlačiari, mäsiari, klobúčnici, fotografi, maloobchodníci, veľkoobchodníci, lekári, advokáti, inžinieri, bankoví úradníci. Aj v štátnych úradoch nájdeme zamestnancov židovského pôvodu. Napr. zástupca riaditeľa pošty Dr. Steiner, ďalej na riaditeľstve železníc, na súdoch, na finančnom riaditeľstve i daňovom úrade (Dr. Gerek, Dr. Vajda, Dr. Berthard, Dr. Roth). Členom židovského národa bol aj riaditeľ múzea Dr. Jozef Polák.

 

RABÍNI ŽIDOVSKEJ NÁBOŽENSKEJ OBCE V KOŠICIACH

 

Dr. Emanuel Enten

v rokoch 1914-1944.

 

 

Predtým pôsobil ako učiteľ náboženstva.

 

 

 

Významným hlavným kantorom materskej obce bol cez dva desaťročia Elias Halper.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

PRIEMYSELNÍCI A OBCHODNÍCI

 

Výroba likérov:
V šesťdesiatych rokoch XIX. storočia Manó Kulka z poverenia bratov Kohnovcov z Čiech založí likérku. Továreň začiatkom XX. storočia prevzal Hugó Schönherz a odborne veľmi fundovane ju riadil až do vyhlásenia II. Židovského zákona. Meno Schönherz bolo známe nielen vo výrobe likérov. Syn Zoltán Schönherz sa zapojil do antifašistického odboja. Uväznili ho a popravili v Budapešti. Viacerí členovia rodiny sa stali obeťami Holocaustu. Dcéra, Klára Schönherz prežila hrôzy koncentračného tábora. Po návrate domov ako hlavná rehabilitačná sestra sa zúčastnila na vybudovaní fyzioterapeutského oddelenia Košickej nemocnice. Spolu s manželom, sochárom Vojtechom Löfflerom sa aktívne zapojila do kultúrneho života Košíc. Podľa dohody s manželom po jeho smrti daruje mestskej časti Košice - Staré mesto zostávajúce umelecké diela manžela a jeho zbierku umeleckých diel. Zbierka sa doplnila po smrti pani Kláriky o jej pozostalosti.
Druhú košickú likérku založili v roku 1875 Adolf Adler a jeho švagor Gold.

 

Drevospracujúci priemysel sa viaže k menám Korach Herman, Lustig Náthán, Herzfeld Julius, Reizman Herman a jeho syn Mór.

 

 

Výroba mydla a sviečok:

 

 

Fridman Adolf & ViliamFridman

Adolf a Viliam vyučili sa v Sečovciach v otcovej továrni, potom v Berlíne. Spočiatku predávali výrobky zo Sečoviec, potom založili v Košiciach továreň "Polio". Boli známi výrobou sviečok, pracích práškov, toaletných mydiel a glycerínu.

 

 

 


Filip Bródy

1824 Miskolc - 1895 Košice.

 

 

Veľkoobchodník s remeselníckymi výrobkami, otvoril obchod so svojím otčinom Jakubom Pollákom v roku 1858 a postupne ho dobudovali na jeden z najväčších obchodov na Slovensku. Podporil rozvoj modrotlače. Ich výrobky mali za ochrannú značku košický Dóm. V jeho osobe sa dostal prvý Žid do vedenia Košickej obchodnej a priemyselnej komory.

 

 

 


Horowitz Herman

1811 Olasz Liszka -1888

 

Košice patril k prvým židom, usadeným v Košiciach. Zaslúžil sa o založenie Košickej židovskej obce. Mal 13 detí. Obchod s vínom mal na dnešnej Alžbetinej ulici. Vyvážal najmä do Ruska, ale aj do Sudet. Sklad vína mal aj vo Varšave. Obchod prevzal jeho syn Felix. Z ďalších synov sa uplatnil najmä Leopold ako maliar.
Bárkány Jakub 1822-1908. Obchodník s liehom. Patrí k zakladateľom židovskej ľudovej školy, zaslúžil sa o výstavbu synagógy v roku 1866. Otec herečky Márie Bárkányovej a klaviristky Etely Bárkányovej.

 

 

VÝTVARNÍ UMELCI

 

Leopold Horovitz

 

Horovitz sa narodil v roku 1838 v Rozhanovciach, zomrel v roku 1917 vo Viedni. Maliar - portrétista. Napriek blízkym rodinným vzťahom ku Košiciam, vykonával svoju umeleckú činnosť mimo Košíc. Bol synom Hermana Horovitza, významného veľkoobchodníka s vínom. Základy kreslenia a maľovania sa učil v Košiciach u I. E. Rotha. Ako 15 ročný získal cenu na viedenskej akadémii, kde študoval v rokoch 1853-58. Vrátil sa do Košíc, kde pokračoval v štúdiu u V. Klimkovicsa. Od r. 1860 pôsobí v Paríži, kde sa zdokonalil v maľovaní portrétov. V r. 1870 sa vrátil do Košíc, kde sa oficiálne usadil, ale väčšinu svojho času strávil vo Varšave. Tu maľoval aj žánrové obrazy. Jeho obraz "Posledné dni skazy Jeruzalema" dostal ocenenie na svetovej výstave vo Viedni v roku 1873. Napriek dosiahnutému úspechu oceneného obrazu vrátil sa k maľovaniu portrétov slávnych ľudí. Podobizeň cisára Františka Jozefa I. namaľoval trikrát, za čo dostal aj vyznamenanie III. stupňa železného kríža. S Košicami udržiaval styky až do smrti matky v r. 1904. V roku 1902 vystavoval svoje obrazy v Košiciach. Miestna tlač sledovala jeho úspechy.  

viac info: http://www.cassovia.sk/ktobolkto/horowitz/

 


Imrich Emanuel Roth

 

Roth sa narodil v Košiciach v roku 1814. Matka bola majiteľkou Židovskej reštaurácie. Svojich synov vychovávala a usmerňovala veľmi oddane. Syn Matej študoval v Padove a stal sa prvým košickým lekárom židovského pôvodu. Emanuel Imrich sa stal slávnym umeleckým fotografom a maliarom. Študoval vo Viedni, v Mníchove a v Düsseldorfe. Dlhšie žil v Paríži, kde sa oboznámil s technikou fotografovania. Po návrate domov otvoril školu kreslenia. Venoval sa umeniu, kreslil, maľoval a fotografoval. Z fotografickej dielne E. I. Rotha pochádzajú najstaršie fotografické pohľady mesta. Jeho diela sa dostali aj do Bruselu na svetovú výstavu v roku 1857.  

 

Šimon Letzter - fotograf (14.2.1840 Šarišské lúky - 8.7.1911 Košice). Učil sa v Segedíne u rabína Leopolda Löwa. Ako 16 ročný prišiel do Košíc a stal sa fotografom. Jeho ateliér, zriadený na Hlavnej ulici vo dvore "Halmi" sa stal známym nie len v Košiciach, ale po celej krajine, aj vo Viedni. Fotografoval aj cisára Františka Jozefa I. Dostal objednávky aj od maďarskej vlády. Bol vynikajúcim obchodníkom. Od roku 1880 pôsobil aj ako obchodný prísediaci župného súdu. Za zásluhy v hospodárskom živote a v Obchodnej a priemyselnej komore dostal v roku 1906 Zlatý záslužný kríž s korunou. Bol členom mestského zastupiteľstva, funkcionárom židovského náboženského spolku Chevra Kadisha a slobodomurárskej lôže Resurrexit.  

 

Ármin Glatter ,maliar.

Narodil sa v Košiciach v roku 1861. Študoval v Budapešti a v Mníchove. V štúdiu pokračoval v Rusku, Francúzsku a Taliansku. Bol stálym vystavovateľom "Műcsarnok" v Budapešti, a zúčastnil sa na založení umeleckého klubu "Fészek". Je zakladaľom aj výtvarnej siene "Nemzeti Szalon". Maľoval väčšinou portréty, miniatúrky, ako aj žánrové obrazy. Svoje diela vypracoval veľmi precízne.

 

Jozef Polák - muzeológ, umelecký historik (3.2.1886 Praha - 1944 Oświencim-Brzezinka, Poľsko). Otec Jakub Polák, matka Ružena, rod. Tauberová. Prvá manželka Gréta, rod. Pechová (1920-), druhá Jiřina, rod. Ševčiková (1908-). Mal syna a z druhého manželstva dcéru. Gymnázium a právo absolvoval v Prahe. JUDr. Polák najprv právnik v Prahe, v rokoch 1919-1938 riaditeľ Východoslovenského múzea v Košiciach, 1938-1942 pracovník Fotomeračského ústavu v Prahe, 1942-1944 riaditeľ Židovského múzea. V roku 1919 prevzal Hornouhorské Rákócziho múzeum, ktoré potom rozvíjal pod názvom Východoslovenské múzeum. V 30. rokoch ho vláda poverila prevziať a katalogizovať cenné zbierky konopištského a dečínskeho kaštieľa a Ministerstvo školstva a národnej osvety ho vymenovalo za konzervátora východoslovenských okresov. Húževnatý a invenčný muzeológ, doplnil a spracoval zbierky, z ktorých už v roku 1919 usporiadal výstavy. Do konca septembra 1938 usporiadal 216 výstav, z nich bolo 160 výtvarných. Poslednými boli Grafické umenie na Slovensku a Slovensko očami československých umelcov. Predstavil košických, slovenských, českých i zahraničných autorov, sovietsku grafiku, karikatúru, fotografiu, knihy. Organizoval výstavy umeleckého priemyslu a ľudovej výroby, z dejín Košíc a východného Slovenska a jeho umeleckých pamiatok. Vrcholom tejto jeho činnosti bolo 21 výstav súčasnej európskej výtvarnej grafiky. Podporoval významné pokrokové osobnosti, ktoré po potlačení Maďaskej republiky rád emigrovali na Slovensko. Jeho zásluhou grafik E. Krón otvoril v miestnosti múzea prvú verejnú výtvarnú školu, pôsobiacu v rokoch 1921-1926, z ktorej vyšli napr. J. Jakoby, J. Collinásy, J. Kollár, J. Fabini, Ľ. Feld, I. Oravec, K. Sokol a budapeštianski profesori V. Kontuly, J. Kmetty. Publikoval odborné príspevky z kultúry dejín Slovenska, z oblasti slovenského výtvarného umenia. Propagoval východoslovenské pamiatky, ľudovú kultúru, ale písal aj o českých, pražských a židovských pamiatkach. Bol autorom štúdií o umeleckých slohoch, o umení v službe národného obrodenia, o styku s Prahou a Hodonínom, o D. Jurkovičovi, o minulosti grafiky na východnom Slovensku, o košickej keramike a habánoch. Jeho recenzie a články boli uverejnené v periodikách Umění, Čas, Slovenské pohľady a i. V Košiciach založil Československú besedu s deviatimi odbormi, v ktorej usporiadal množstvo prednášok, zameraných na vzájomné poznávanie Čechov, Slovákov a Maďarov. V januári 1920 zriadil v múzeu Alešovo bábkové divadielko, režíroval v Jednote Kollár české i slovenské hry, organizoval sezónne zájazdy divadelných spoločností v Košiciach. Faragóova spoločnosť tu už v roku 1919 uviedla Smetanovu Predanú nevestu, neskôr aj hry Čapkovcov, Kvapila, Šrámka, Langra. Jeho pričinením prišlo do Košíc Ševčíkovo kvarteto, viacerí virtuózi, moravskí učitelia. V jeho organizačnej práci vystupuje výrazný internacionalizmus. Spolu s členmi avantgardy - emigrantmi ideove dozrieval a v posledných rokoch účinkovania v Košiciach bol už významným organizátorom jednotného protifašistického frontu.

 

Eugen Krón - grafik, litograf. Narodil sa v Sobranciach v roku 1882. Študoval a tvoril v Budapešti, ale po revolúcii v roku 1919 emigroval do Košíc s pôvodným zámerom dostať sa do Nemecka. Na podnet riaditeľa Košického múzea, Dr. J. Poláka prijal však ponuku zostať v meste a založil tu kresliarsku grafickú školu. Ostal v Košiciach celých šesť rokov. Podľa vyjadrenia Króna je to najplodnejšie tvorivé obdobie v jeho živote. Jeho grafické cykly "Človek", "Tvorivý duch" a "Muž slnka" sú aj v medzinárodnom meradle popredné grafické diela. Jeho 3. mája 1921 vo Východoslovenskom múzeu štartujúca umelecká škola mala tri odbory: kresliarsky a maliarsky kurz pre pokročilých, kurz pre umelecký priemysel a textilné návrhy a nedeľný kurz kreslenia. Z asi šesťdesiatich absolventov školy vyšli mnohí poprední predstavitelia domáceho a zahraničného umenia. Neskôr sa vysťahoval do Talianska. Zomrel v roku 1974.
           

 

Jolana Kircová, rod. Schwarczová.

Narodila sa 11. mája 1909 v Drienove, zomrela v roku 1936. Pochovaná je na Košickom Židovskom cintoríne. V kresliarskej škole, ktorú udržovalo Východoslovenské múzeum, bola najmladšou a najoddanejšou Krónovou žiačkou. Už vtedy, u desaťročnej, prevládalo výrazné plastické cítenie. Mladá Jolana ostala navždy v zajatí umenia. Kreslila, maľovala, modelovala - hľadala svoj odbor. Pri návšteve výstavy novodobej keramiky v roku 1932 sa rozhodla venovať sa keramike. Počas niekoľkých mesiacov sa dokonale vyučila odboru po technickej a teoretickej stránke a potom už z malej dielne začali vychádzať realizácie dávno vysnených predstáv označených značkou "Kijo". Žiaľ, nie na dlho. Neúprosným 28. aprílom 1936 bolo jej dielo navždy ukončené (ÚVOD DO KATALÓGU 1936 - Dr. Jozef Polák).

 

Ľudovít Feld - maliar, grafik (Košice, 19.3.1904 - Košice 18.5.1991)

 

Ľudovít Feld, významný košický kresliar a grafik sa narodil v početnej rodine. Jeho rodičia, František a Amália Feldovci, mali deväť detí. Jeho prvé výtvarné pokusy možno datovať do rokov 1916 až 1923. keď navštevoval vyššiu reálku a svoje dovtedajšie vzdelanie ukončil maturitou. Kreslenie ho učil profesor Samo Oravec. Čiastočne v tom istom čase, v rokoch 1920 až 1925, navštevoval kresliarsko-grafickú školu Eugena Króna, ktorá pôsobila pri Východoslovenskom múzeu. V tom čase po prvýkrát vystavoval spoločne so spolužiakmi.

 

Ďalšie študijné smerovanie tohto geniálneho kresliča už bolo nezvratné. V rokoch 1925 - 1933 študoval grafiku na Akadémii výtvarných umení v Budapešti. Jeho profesormi boli Viktor Olgyai Martika a Nándor Lajos Varga. V roku 1933 po návrate do Košíc sa stal členom Kazinczyho spoločnosti a hneď sa predstavil spoločnou výstavou s Alžbetou Groszovou a Imrichom Oravcom.

 

Ako vyštudovaný a vyprofilovaný umelec v roku 1935 založil súkromnú výtvarnú školu. Medzi jeho žiakov patrili napríklad Alexander Eckedrt, Jozef Haščák, Július Hegyessy a Arpád Račko.

 

Strašný predel v živote umelca znamenala druhá svetová vojna. V roku 1944 bol deportovaný do koncentračného tábora v Osvienčine. Prežil to iba on a jeho súrodenci Ignác a Frída. Nebyť Feldovho výrazného kresliarskeho talentu, neprežil by to ani on. Priamo na príkaz neslávne známeho Dr. Mengeleho mal Ľudovít Feld portrétovať osobité typy zajatcov. Údajne išlo o ľudí, ktorí mali telesný, alebo mentálny hendikep, čím chcel Mengele vykazovať svoju brutálnu činnosť ako „očistu ľudstva“. Po ukončení druhej svetovej vojny a návrate z koncentračného tábora Ľudovít Feld žil v Bratislave až do roku 1949. V tomto roku sa vrátil do Košíc a pôsobil vo výtvarnom spolku Svojina.

 

Ako člen Slovenského spolku výtvarných umelcov od roku 1951 absolvoval množstvo kolektívnych výstav, naďalej učil a viedol rôzne kurzy. Pomerne veľa cestoval, zachytil rôzne typy krajín, architektúry, ale venoval sa aj figurálnej kresbe. Neskôr, keď sa jeho zdravotný stav zhoršil, venoval stále väčšiu pozornosť košickým zákutiam. Veľké súborné výstavy jeho umeleckej tvorby sa konali v roku 1973 vo Východoslovenskej galérii, v rokoch 1986 a 1989 v Krajskej organizácii Slovenského zväzu výtvarných umelcov v Košiciach.

 

Ľudovít Feld zomrel vo veku 87 rokov dňa 18. mája 1991. Odvtedy boli jeho diela prezentované na viacerých samostatných výstavách. Svojou kresliarskou i grafickou precíznosťou sa zaradil nielen medzi najvýznamnejších košických umelcov, ale i v rámci celého Slovenska.

 


1916 - 1923 Študent košického reálneho gymnázia
1922 - 1925 Študuje grafiku u Eugena Króna
1925 - 1933 Študuje grafiku na Budapeštianskej umeleckej akadémii
1933 - Vráti sa do Košíc. Prvý raz vystavuje spolu s Oravcom a s Alžbetou Grossovou
1935 - Založil súkromnú umeleckú školu
1944 - deportujú ho do Osvienčima spolu s dvadsiatymi členmi rodiny, vráti sa len sám
1956 - 1949 Žije v Bratislave
1949 - Vráti sa domov do Košíc
1949 - Pravideľne vystavuje v Košiciach. Stal sa členom Zväzu slovenských umelcov. Pokračuje v pedagogickej činnosti.

 

NOVINÁRI, SPISOVATELIA, UMELCI

 

Samuel Fényes 1863-1937.

Advokát, radikálny politik, novinár a spisovateľ. Gymnázium ukončil v Košiciach v roku 1880, právo v Budapešti. V roku 1889 si otvoril advokátsku kanceláriu v Košiciach a v roku 1895 sa stal členom Advokátskej komory. Jeho vzťah ku Košiciam sa upevnil aj manželstvom s dcérou veľkoobchodníka L. Weissa - Etelkou. Verejného života Košíc sa zúčastňoval veľmi aktívne a to tak v správe mesta od roku 1904, ako aj v politike. V tejto oblasti sa prejavoval najmä ako novinár v opozičných novinách (v "Abaúj - Kassai közlöny"), v roku 1899 v "Kassai Újság". Bol zástupcom ligy za všeobecné volebné právo na zhromaždeniach v Košiciach. Aj po odchode z Košíc spolupracoval s Batsányiho kruhom ("Batsányi kör"). Na poli literárneho života Košíc spolupracoval s košickou literárnou spoločnosťou Kazincziho kruhu. Uplatňoval sa však najmä inscenovaním svojich divadelných hier v Košickom divadle. V rokoch 1902-1905 hrali päť jeho hier, jednu s košickou historickou tematikou o Dávidovi Fejovi. Napriek svojim radikálnym názorom prijal v roku 1902 funkciu v Košickej židovskej náboženskej obci.

 

Erzsi Szenes

Narodila sa v Michalovciach v roku 1902. Bola novinárkou a poetkou. Pracovala v redakcii "Kassai Napló". V roku 1926 vyšla jej prvá samostatná zbierka pod titulom "Selyemgombolyag". Jej verše majú jednoduchý tón. Publikovala aj vo významnom literárnom časopise "Nyugat". Jej druhá básnická zbierka, vydaná v roku 1928 má názov "Fehér kendő".

Boris Palotai sa narodila v roku 1904. Značnú časť svojho života prežila v Košiciach. Tu jej vyšla aj prvá samostatná básnická zbierka "Tavaszi áradás" (Jarná pôvodeň). Jej novela "Instruktor kisasszony" (Slečna inštruktorka) vyhrala cenu literárneho časopisu "Nyugat". Od tejto doby ju považujú za spisovateľku. Písala významné romány pre mládež. Dvakrát dostala cenu Attilu Józsefa, po prvý raz v roku 1950. Písala aj filmové scenáre. Jej film "Nappali sötétség" dostal mimoridnu cenu filmového festivalu v Locarne.

 

Erzsi Palotai

sa narodila v roku 1908. Značnú časť svojho života strávila v Košiciach. Zomrela v roku 1988 v Budapešti. Bola mnohostranná umelkyňa. Pôvodne sa chcela stať herečkou, ale jej profilom sa stal hlavne umelecký prednes. Aktivity v tomto smere jej priniesli úspech a dosiahla titul zaslúžilej umelkyne. Je významná aj ako spisovateľka a prekladateľka. Prekladala z českej, slovenskej a z francúzskej literatúry. Jej prvé novely vyšli v štyridsiatych rokoch. Román "Szerelem, fájdalom" (Láska a bolesť) je históriou prvej lásky citlivého dievčatka a odohráva sa v Košiciach.

 

Aladár Komlós

spisovateľ, básnik, kritik, estét a stredoškolský učiteľ. Narodil sa v roku 1892 v Dolnej Strehovej. Študoval v Lučenci a v Budapešti. Po skončení štúdia sa usadil na Slovensku. Bol učiteľom na dievčenskom gymnáziu v Košiciach. Zaoberal sa intenzívne literatúrou. V prvom rade mu vyšla básnická zbierka pod názvom "Voltam én is poéta" (Bol som poetom aj ja), neskôr sa zaoberal literárnou kritikou. Jeho kniha "Új magyar líra" (Nová maďarská líra) je významným dielom maďarskej literárnej kritiky. Podrobne sa zaoberal aj židovskými problémami, hlavne ľudovými a kultúrnymi otázkami maďarského židovstva. Jeho kniha "Zsidók a válaszúton" - (Židia na rázcestí) vyšla v roku 1929. Bol aj významným prekladateľom francúzskej a nemeckej literatúry.

 

 

Dezider Vozári

 

Vozári sa narodil v roku 1904 v Spišskej Novej Vsi. Študoval v Košiciach, v Miskolci, vo Viedni a v Prahe. V Košiciach mu vyšli dve zbierky, v roku 1921 "Őszi köszöntés" (Jesenný pozdrav) a v roku 1922 "Fekete zászló" (Čierna zástava). Stal sa redaktorom novín "Prágai Magyar Hírlap". Jeho básne prekladali do češtiny a do nemčiny. 

 

 

 

 

 

József Jarnó

sa narodil v roku 1904 v Budapešti. V roku 1922 sa dostal do Košíc. Prvá zbierka jeho básni vyšla v roku 1924 pod názvom "Prometheusz". Jeho prvý román bol vydaný v roku 1925 pod názvom "Trhajúce sa laná", jeho zbierka pod titulom "Autoportrét" v roku 1926. Román "Žalár" mu v roku 1928 priniesol slávu v podobe ceny Kálmána Mikszátha. Bol spoluzakladateľom košického kultúrneho spolku Renaissance.

 

 

 

 

 

 

Mária Bárkány

 

1852 Košice - 19=28 Berlín. Pochovaná je v Košiciach. Študovala vo Viedni. Jej mimoriadne herecké a spevácke nadanie objavili Laroche a Sonnerfeld. Ako 15 ročná už vystupuje vo Frankfurte. Od roku 1880 hrá v Hoftheatri v Berlíne. Ako hosť mala možnosť vystupovať v Budapešti, v Moskve, v New Yorku a inde. Jej najvýznamnejšie roly sú Júlia, Mária Stuart a Johanna.

 

 

 

 

 

Julius Jakub Major (pôvodne Mayer do r. 1885) 13.12.1858 - 30.1.1925 Budapešť. Klavirista, skladateľ, pedagóg. Základné školské aj hudobné vzdelanie nadobudol v Košiciach. Na Budapeštianskej hudobnej akadémii študoval u F. Erkela klavír a u Roberta Volkmana skladateľstvo. Tam sa uplatnil najmä ako pedagóg a majiteľ súkromnej hudobnej akadémie. Publikoval v oblasti hudobnej teórie a pedagogiky a vydal niekoľko učebníc. Vystupoval v Košiciach v rokoch 1879, 1887 a 1891.

 

Árpád Juhász sa narodil v Moldave nad Bodvou v r. 1894. Jeho prvá básnická zbierka bola vydaná ešte počas štúdia pod titulom "Elfojtott könnyek" (Potlačené slzy). Bol novinárom vo viacerých mestách. Do Košíc sa dostal po prvej svetovej vojne. Spolu so slovenským spisovateľom Emilom Ruskom napísali aj divadelnú hru "Červená opica".

 

Ödön Faragó
          Bol to Ödön Faragó, kto mi ukázal prvý krát v mojom živote divadlo. V Košiciach hrali "Tajfun"-a a rolu Tokeramona hral riaditeľ divadla. Medzičasom som videl divadelné predstavenia na rôznych miestach, ale nejako som každý herecký výkon porovnával s týmto prvým zážitkom. Tak ako pre väčšinu spisovateľov, detstvo pre mňa ostalo začarovaným kruhom, a v prostriedku tohoto kruhu stál herec Faragó, vo farebnom kimone so zvláštnym úškrnom, držiac v ruke zázračný lampáš, kúzelný lampáš umenia, ktorý vrhá svetlo, v ktorom tento profánny svet dostáva nový zmysel: zmysel umenia. Keď som neskôr videl nejaký herecký výkon, vzdychol som si: Faragó bol lepší. Alebo: bol tak dobrý, ako Faragó v "Tajfún"-e.

          Profesionál je charakteristický tým, že aj keď sa občas správa ako cigán a martýr, v skutočnosti nie je dôvod ľutovať ho: nevie inak. Neuveril by som ani Faragó-mu, keby povedal, že "chcel svoj život zasvätiť maďarskej kultúre" keď sa stal hercom. Jednoducho sa stal hercom, lebo iné nevedel, aj keby ho boli zabili. Ani spisovateľ nechce "obohatiť maďarskú literatúru" keď napíše svoju prvú báseň, iba sa mu stane, že niečo napíše. Úmysel nasleduje až neskôr a "program" je väčšinou súčasťou umeleckej práce. Faragó bol hercom tak ako žil a dýchal. Nemohol v živote zablúdiť.

          Málo maďarských divadelných osobností malo takú školu, ako tento nespokojný, zvedavý, neustále plánujúci-tvoriaci herec, dramaturg, riaditeľ, ktorý bol na svojej umeleckej dráhe nejako prinútený k mestskému divadlu. Predviesť prvotriedne divadlo na vidieku, hrať operu, ľudovú divadelnú hru a francúzsku burlesku s piatimi skúškami, podľa možnosti bezprostredne po sebe idúcich večeroch, udržať ducha v hercoch a publiku, vychovávať herca a publika naraz, a to všetko bez pomoci vážnej kontrolnej kritiky, poslúchajúc iba na vlastné dramaturgické, herecké inštinkty a v neposlednom rade inštinkty riaditeľa divadla, a bojujúc s rozmarmi publika, ktoré často požadovalo a nárokovalo viac ako mestské publikum. Faragó to dokázal a robil to skvelo. Počas jeho pôsobenia košické divadlo uviedlo opery, ktoré boli porovnateľné s výkonmi najlepších nemeckých vidieckych divadiel. Ale kultúra nemeckých vidieckych divadiel bola vypestovaná mecénášskymi nemeckými princmi, maďarské vidiecke divadlo sa takpovediac bez prechodu a hlavne bez obecenstva dostalo zo stodoly do kamenného domu, bez tradície a hlavne bez obecenstva. Faragó na vidieku urobil z ničoho žijúce, skutočné divadlo. Jeho práca je súčasťou dejín maďarskej divadelnej kultúry.
          

          Vychoval generácie, iba tak pomimo, na javisko, vytvoril nový štýl vo vidieckom divadle a to všetko popri starostiach "riadenia", jednou rukou, bez nafúkanosti, priamo ľahkomyseľnou štedrosťou veľkých osobností a talentov. Bol to človek, ktorý mal čas na všetko: nájsť a skoro nenápadne vychovať hviezdy, ktoré prvé leštenie dostali od jeho rúk, udržať a zachrániť pozbierané skupiny a dokonca sa starať o celú perepuťu divadla. Bol to ten riaditeľ divadla, ktorý splnil všetky svoje záväzky a opustil divadlo ako chudobný človek, kde počas jeho riaditeľovania aj ten najposlednejší dekoratér dostával včas svoj príjem. Dnes, keď každý skrachovaný obchodník sa dá na post riaditeľa divadla sa to oplatí pripomenúť na základe cinického princípu "brutto vždy bude".

          Neskôr ho osud odvial od svojho skutočného odboru pôsobenia, tak ako niektorých z nás, odišiel z Košíc, kde tužil prísť späť neustále, a musela mu stačiť tá skromná rola, že je v Pešti považovaný za jedného z najprednejších expertov maďarského divadla. Jeho osobnosť, vedomosti a bohatosť spomienok a skúseností oprávňujú Faragó-a na to, aby v tejto knihe zaznamenal bohaté, obsiahle a hodnotné spomienky svojho života. Tá generácia, ktorá ešte poznala jeho tvorbu, a tá, ktorá nasleduje za ňou, ktorá eviduje iba výsledok tejto práce, môže byť jemu rovnako vďačná, pretože strážil plameň, pri svetle ktorom sa učili vidieť generácie a pri svetle ktorom sa zohrievali generácie - pri plameni maďarského génia - aj v kritických časoch. V polovici svojho života si musel uvedomiť, že má "poslanie". Som presvedčený, ako ho poznám, že to neplánoval a ani sa na to nepripravoval: iba keď na neho prišiel rad, tak hrdinsky a úplne splnil svoju povinnosť.

 

ŠPORTOVCI

Viliam Görög, diskár
Alexander Korach, sprintér a futbalista
Mikuláš Korach, plavec a vodný pólista
Vojtech Neményi, plavec reprezentoval Československo na parížskej olympiáde
Členky národného mužstva hádzanáriek: Helena a Elza Czinner, Irena Havas, Terka Glück
Ľudovít Gottesmann v tenise bol majstrom Slovenska
Košický medzinárodný maratón odštartovali v roku 1924. Rosenberg sa umiestnil na 10. a Deutsch 11. mieste.
Vojtech Braun - Bukovský: sa narodil v Košiciach, 4. novembra 1894. Študoval v Budapešti. Bol účastníkom I. sv. vojny v hodnosti nadporučíka za čo obdržal vyznamenania ako Signum Laudis 3x, malú striebornú a bronzovú madailu za hrdinstvo, nemecký železný kríž atď.
Pod priamym vplyvom VIII. Letných olympijských hier 1924 v Paríži a niekoľko mesiacov po nich pred 77. rokmi vznikla odvážna myšlienka usporiadať maratón vďaka hŕstke nadšencov, ktorí stáli pri jeho zrode a medzi ktorých patril. Maratón ich očaril. Jeho ako mladého nadšeného propagátora ľahkej atletiky z Košíc najviac. Vtedy sa zrodila myšlienka usporadúvať pravidelný maratónsky beh doma. Bol spolu s pplk. Antonínom Zikmundom jedným z hlavných zakladateľov I. maratónskeho behu v Košiciach. Ako vyznávač olympijských ideálov a popri svojej maratónskej láske, ktorej bol verný až do svojho posledného vydýchnutia, mimoriadne aktívne pôsobil v atletike, šerme, pästiarstve, zápasení, cyklistike, lyžovaní, turistike, automobilizme a motocyklovom športe, za čo bol vyznamenaný Verejným uznaním ČSZTV I. stupňa. Bol zakladajúcim členom KAC. Miloval prakticky každý druh športu. Dôkazom toho bolo aj domáce športové minimúzeum v jeho dome na Štúrovej ulici č. 7 (ten bol po jeho smrti asanovaný), v ktorom sa rád zdržiaval.


Náš Béla-báči, ako ho familiárne oslovovali, vykonával neúnavnú prácu okolo organizovania maratónu a jeho sponzorského zabezpečenia popri vedení svojho obchodu s farbami, ktorý mal na Mlynskej ulici č. 4, takmer štyridsať rokov. Odtiaľ so zapáleným srdcom a oddanosťou jemu vlastnou dirigoval a organizoval prácu na maratónskych prípravách. Tu mal aj svoju telefonickú centrálu do celej republiky a aj do cudziny. Pracoval s obdivuhodnou vytrvalosťou, písal, triedil, korešpondoval, telefonoval, vášnivo sledoval a skúmal i tie najnepatrnejšie udalosti súvisiace s maratónom. Neúnavne podnecoval a burcoval spolupracovníkov. Keď išlo o maratón, nepoznal námahu a odriekanie. Veľmi ťažko znášal fiaská, ktorých sa vždy vyskytlo neúrekom, ale stále zostával obyčajným organizátorom a skromným človekom.
Po likvidácii svojho obchodu prešiel pracovať k stavebnej firme. Tu získal pre svoj maratón viac ľudí. Už v obchode, a potom aj na byte ho zastupovala manželka, pani Nora Némethová, ktorá vybavovala aj medzinárodnú korešpondenciu. Od každého vyžadoval aktívny prístup k práci, taký, aký mal on sám. Ba ešte viac. A kto sa nevedel prispôsobiť, s tým ďalej nedebatoval. Každému vedel dať funkciu aj inštrukcie, otcovsky poradiť a každý mu o svojom konaní referoval. Jeho jedno sklenené oko malo veľký sugestívny vplyv.
Po vyhranení organizačnej štruktúry prípravného výboru maratónskeho behu hlavne po r. 1945 sa v rokoch 1953 ÷ 1959 stal predsedom organizačného výboru. V r. 1955 bol riaditeľom pretekov a šéfom rozhodcovského zboru súbežne s funkciou hlavného časomerača. V rokoch 1961 ÷ 1963 pôsobil ako podpredseda organizačného výboru MMM, pričom po celý čas jeho pôsobenia v kruhu organizátorov bol zároveň členom predsedníctva maratónskeho výboru a členom rôznych komisií a úsekov.
Jeho schopnosti sa plne prejavili pri nápade ozdobiť košický maratón olympijskými víťazmi v maratónskom behu. Počas jeho pôsobenia doviedol do Košíc troch z nich. Prvého - argentínčana Juana Carlosa Zabalu už v r. 1931. Jeho nesporná maratónska "spiritus agens" sa uplatnila a ďalším jeho husárskym kúskom o 30 rokov neskôr bola v r. 1961 účasť etiópčana Abebe Bikilu, neskoršieho dvojnásobného olympijského víťaza. Očakávanou skutočnosťou sa stalo, že obaja olympijskí víťazi vyhrali svoje maratóny aj v Košiciach. Tretím bol viackrát ako hosť MMM legendárny Emil Zátopek. Okolo maratónu vždy bolo mnoho vzruchu i nervozity, a tak sa občas chcel vyslobodiť z tej záťaže formou lyžiarskej túry. Pri jednom stúpaní do kopca v lyžiarskom centre Plejsy neďaleko Krompách, mu náhle prišlo zle a zlyhalo mu srdce. Po 69 rokoch a 26 dňoch nadišiel čas, kedy tento človek 30. novembra 1963 zomrel. Smrteľným lôžkom sa mu stala posteľ v Krompašskej nemocnici. Bolo už u neho zvykom, že prvému bežcovi na stupni víťazov blahoželal tak, že v ruke držal aktovku. Keby smrť vtedy nepreťala čiaru jeho života, nasledovná gratulácia pre víťaza by bola súčasne jeho stá v poradí. Nestalo sa tak. Pochovaný je na Verejnom cintoríne v Košiciach. Vznikla pekná tradícia, že každoročne pred zahájením maratónskeho behu si domáci aj zahraniční účastníci a funkcionári košického maratónu uctievajú jeho pamiatku pietnou spomienkou a položením kytíc a vencov k jeho hrobu.

 

LEKÁRI

 

Matej Roth bol prvým košickým lekárom židovského pôvodu. Narodil sa v Košiciach v roku 1818. Jeho matka bola nájomníčkou prvého kóšer hostinca v Košiciach od roku 1814. Matej Roth svoje univerzitné štúdiá končil v Taliansku. V Padove získal svoj doktorský diplom, ktorý košická mestská rada vyhlásila na svojom zasadnutí 1. septembra 1840. On bol prvý židovský lekár, ktorý sa usadil v Košiciach. Zúčastnil sa na veľkom zhromaždení uhorských lekárov v roku 1846. V roku 1847 s Krištofom Jänem otvorili vodoliečebný ústav. V roku 1848 spolu s Fridrichom Weitzenbreyerom oznámil mestu, že mieni konať prednášku o spôsobe čistenia a viazania rán bojovníkov zranených na bojisku. Potom sa aj sám zúčastnil boja za slobodu ako poľný lekársky náčelník. V roku 1849 ho v Rakúsku chytili, ale na čestné slovo ho pustili na slobodu. Po svojom vyslobodení utiekol do Anglicka a usadil sa v Londýne a v Brightone. V roku 1852 si v Londýne vzal za manželku Mary Anne Collins-ovú s ktorou mal syna Bernáta. V Londýne mu vyšli dve väčšie vedecké diela: "Príčiny veľkej úmrtnosti detí", London 1869 a "O školskej hygiene", London 1876. Jeho úspechy sledovala nielen anglická tlač, ale infornácie priniesli aj košické "Kaschauer Zeitung".

 

Dávid Roth sa narodil v Košiciach, zomrel v Paríži 25.dec.1885. Vo 4.č. z roku 1886 "Kaschauer Zeitung"-u čítame, že lekár Dávid Roth počas cholerovej epidémie v r. 1831 bol vyslaný na majetok gr. Karola Zichy-ho. Získal si dôveru grófa, a ten keď i v Paríži vypukla cholera, svojho lekára odporúčal parížskej rodine Rothschildovcov. Roth zostal v Paríži. Veľká časť jeho pacientov patrila do vysokých finančných a umeleckých kruhov. V 60-tych rokoch prerušil svoju prax, žil iba vedeckému výskumu a písal do odborných časopisov. Bol veľkým prívržencom Claude Bernarda a hlásal jeho učenia. V 70-tych rokoch musel pre ťažkú chorobu očí aj túto prácu zanechať a zapodieval sa iba svojou zbierkou ryteckých prác, ktorá bola svojím rázom ojedinelá.

 

David Kain

Kain sa narodil v roku 1821 v Debrecíne, zomrel v roku 1890 v Košiciach. Študoval v Budapešti. Počas revolúcie v rokoch 1848-1849 bol vojenským lekárom. V roku 1850 sa usadil v Košiciach. Za aktívnu prácu v boji proti cholere v roku 1866 ho menovali za čestného úradného lekára mesta Košice. Od roku 1887 bol podpredsedom a od roku 1890 predsedom Abovsko-Turnianskeho spolku lekárov a lekárnikov. Okrem zdravotníctva sa uplatňoval aj vo verejnom živote. Významne sa podieľal na živote židovského spoločenstva ako predstavený Židovskej náboženskej obce.

 

Jakub Moskovics (1838-1902) sa narodil v Sačurove (Zemplín). Stredoškolské štúdiá ukončil v Košiciach, univerzitu vo Viedni, kde bol promovaný 22.feb.1861 na doktora medicíny, potom doktora chirurgie a magistra pôrodníctva. Už od 10.sept.1860 pracoval vo viedenskej nemocnici ako praktikant na kožnom a neskôr na chirurgickom oddelení. l.okt.1861 ho vymenovali za pomocného chirurgického lekára druhej triedy. Potom zasa pracoval na oddelení kožných chorôb, neskôr na dvoch interných a napokon na chirurgickom oddelení. Z nemocničnej služby vystúpil 31.okt.1862.
V Košiciach sa usadil v r. 1864. Bezúspešne sa uchádzal v rokoch 1867 a 1868 o miesto mestského chirurga. Stal sa však členom zastupiteľského zboru mesta a v roku 1870 slobodomurárskej lóže Pokrok (Haladás).
V roku 1872 ho zvolili veľkou väčšinou hlasov za mestkého úradného hlavného lekára oproti Štefanovi Wolnému.
Na mladého, sotva 33-ročného úradného hlavného lekára čakala veľmi náročná práca. V prvom roku jeho činnosti v meste vypukla epidémia cholery. Verejná nemocnica sa nachádzala vo veľmi zanedbanom stave. Úradný hlavný lekár bol súčasne aj riaditeľom - hlavným lekárom nemocnice a v tejto hodnosti sa neúnavne usiloval o nápravu škandalóznych pomerov. Správa nemocnice ho na plenárnom zasadnutí konanom v roku 1877 pochválila za energické, starostlivé a úsporné vedenie ústavu. Dostal písomné uznanie a srdečné poďakovanie. Keď dal nemocnicu do poriadku, v roku 1879 sa vzdal jej riaditeľstva v prospech prvého samostatného riaditeľa - hlavného lekára nemocnice, Jozefa Senka. Ako úradný hlavný lekár sa aj naďalej staral o verejnú nemocnicu.
V prvom roku svojej činnosti hlavného lekára, aj keď naňho čakalo veľa úradnej a lekárskej práce, začal vydávať týždenník pod názvom "Pokrok" ("Haladás").
Časopis Haladás a toho istého mena slobodomurárska lóža zanikli v roku 1873, ale nezanikla tvorivá sila Moskovicsova. Zväčša z jeho iniciatívy vznikol v roku 1872 Dobrovoľný hasičský spolok. V roku 1874 bola založená slobodomurárska lóža "Svornosť" ("Egyetértés") a on bol zvolený za hlavného majstra. Táto v roku 1884 zanikla, ale v roku 1899 bola znova založená pod menom "Resurrexit" na čele taktiež s hlavným majstrom Moskovicsom. Košická izraelitská obec si ho zvolila za predsedu. Bol aj členom mestskej školskej stolice a divadelného výboru a lekárom divadla. Aj Telocvičný spolok, založený v roku 1868 si ho zvolil za svojho lekára.
V roku 1896 hlavný župan vymenoval Moskovicsa doživotne na miesto úradného hlavného lekára. Pôsobil aj ako predseda Košickej pobočky Krajinského lekárskeho zväzu, ktorý sa utvoril v roku 1899.
Poslednou radosťou Moskovicsovho života bola oslava štyridsaťročného lekárskeho jubilea 23.feb.1901. Mesto oslavovalo dvadsaťpäťročné jubileum svojho vynikajúceho úradníka, lekársky zväz oslavoval sebaobetavého dobrého lekára, o ktorom "Kassai Napló" v úvodnom článku napísal, že "sa v ňom človek a lekár zlúčili, jeho vedomosti, sila a dobrotivé srdce pracuje iba pre jedno: učiniť šťastným blížneho".

 

Jozef Löwi sa narodil v Sárbogárde (Fehérska župa) v roku 1884. Diplom dostal v Budapešti v roku 1906. Potom bol obecným lekárom v Komádi (Biharská župa). V novembri 1914 sa prihlásil na vojenskú službu a do februára 1915 pracoval v košickej epidemickej nemocnici, do konca vojny v cisárskej a kráľovskej záložnej nemocnici ako domobranecký výpomocný, resp. hlavný lekár. Bol vyznamenaný. V Košiciach sa usadil v roku 1918. Jeho vedecké články vychádzali v odborných časopisoch "Gyógyászat", "Orvosi Hetilap", "Therápia" a "Medizinische Klinik". Mal veľmi mnoho populárnych prednášok a písal tak o lekárskych, ako aj o židovských záležitostiach verejného života. V "Olcsó Könyvtár" mu vyšli dva preklady Lenaua. Jeho dcéra Marta sa stala lekárkou.

 

Ľudovít Simko sa narodil v Zemianských Kostoľanoch v roku 1884. Pochádzal z malej meštianskej rodiny. Jeho otecko bol náčelníkom železničnej stanice, mamička, ako bolo zvykom, bola domáca. Mal jednu sestru. Prvé ročníky svojej školskej dochádzky absolvoval doma v Kostoľanoch, neskôr odchádza na štúdia do Budapešti, ktoré ukončil v vorku 1908 slávnostnou promóciou. Svoju lekársku prax začal na oddelení ORL (ušno-nosno-krčnom) v Budapešti v Rochusovej nemocnici. V svojej praxi pokračoval na klinikách v Königsvergu a vo Viedni.
V roku 1912 sa spolu s manželkou Irenou usadil v Košiciach, kde pokračoval vo svojej odbornej praxi. Stal sa tak prvým odborným lekárom "otorinolaryngológom" v Košiciach a môžeme povedať, že na Slovensku vôbec, nakoľko počiatky ORL pri LF v Bratislave sa datujú o 10 rokov neskôr. (Za zrdo otolaryngogolickej kliniky pri Lekárskej fakulte v Bratislave možno považovať zriadenie otologickej ambulancie v roku 1920, ktorej vedúcim sa stal dr. Pavel Záviška, asistent prof. Kostlivého. O rok neskôr, v roku 1921, bola zriadená rinolaryngologická ambulancia, ktorá bola zverená dr. Bedrichovi Wiškovskému, asistentovi prof. Hynka. Rinologická klinika vznikla v roku 1928 a Otologická klinika v roku 1932).
Svoju odrináciu si zriadil na Mlynskej ulici, neďaleko domu, v ktorom býval. Krátko na to sa stal ORL-konziliárom pri chirurgickom oddelení Štátnej nemocnice v Košiciach. Klientela bola početná a rôznorodá. Samozrejme, že v prvom rade to boli obyvatelia samotných Košíc a východného Slovenka. Vešký počet pacientov, najmä s ťažkým priebehom ochorení, tvorili obyvatelia Podkarpatskej Rusi. Bol vyhľadávaným odborníkom aj viacerých súdobých prominentov. MUDr. Ľ. Šimko pristupoval k svojim pacientom zodpovedne a bez rozdielov. Práca bola náročná, už vzhľadom na dobu. Vojnovú i medzivojnovú, ale najmä, z hľadiska dnešnej medicíny, na dobu úzko vymedzenú poznaním a rozvojom vedz a techniky, vrátanie medicínskych vied a farmácie.
Počas prvej svetovej vojny ako dobrovoľník pôsobil v armáde. Vykonával službu Hlavného lekára v Nemocnici 18. devízie, ktorá bola rozvinutá v priestoroch bývalej polepšovni, dnes Univerzity veterinárskeho lekárstva v Košiciach.
Za svoju činnosť bol vyznamenaný najvyšším vojenským vyznamenaním "záslužným Zlatým krížom" a viacerými vyznamenaniami Červeného kríža.
V roku 1926 v Štátnej nemocnici Košice bolo zriadené stamosttné otorinolaryngologické oddelnei, núdzovo v XI. pavilóne, ktorého vedením bol poverený MUDr. Ľ. Šimko.
MUDr. Ľ. Šimko bol členom Ústrednej jednoty česko-slovenských lekárov. Maďarská filiálka česko-slovenského zväzu lekárov v Košiciach si ho zvolila za spolupredsedu. Bol aktívnym členom Česko-slovenskej otolaryngologickej spoločnosti.
Takmer 18 rokov organizoval a riadil prácu oddelenia.
Keď 2. novembra 1938, na základe vtedajšieho mocenského rozhodnutia došlo k odstúpeniu južného Slovenska v prospech Maďarska, vrátane mesto Košice a jeho okolia, v rámci uplatňovania novej politickej moci, bola realizovaná výmena pracovníkov na všetkých hzodpovedných miestach. Táto výmena sa dotkla aj lekárov Štátnej nemocnice, predovšetkým tých, ktorí zastávali vedúce miesta. Všetci vedúci lekári boli odvolaní. S touto skutočnosťou sa dr. Šimko ťažko vyrovnával, tak ako aj s ďalšími vojnovými skutočnosťami v priebehu nasledujúcich rokov. Z nich najviac rezonovalo absurdné "Riešenie židovskej otázky podľa Nemcami určeného spôsobu".
Po obsadení Maďarska Nemcami 14. marca 1944 začalo hromadné vyvážanie Židov. Krátko na to boli MUDr. Ľ. Šimko, spolu so svojim synom Ondrejom, zobraní za rukojemníkov. Mesto Košice ich však vykúpilo za peniaze, ktoré zložila Židovská náboženská obec. Neskôr, keď sa situácia stala bezvýchodiskovou, rozhodol sa MUDr. Ľ. Šimko spolu so svojou manželkou, spáchať samovraždu. Ako usmrcujúci prostriedok, pravdepodobne, on sám, zvolil morfín. Prešo siahol MUDr. Ľ. Šimko po morfíne, nevieme. Len on sám by nám vedel na to dnes odpovedať. Bola to viera v ten najvhodnejší prostriedok, ...?, alebo bol to ohľad na jeho manželku...?, bola v tom snáď nádej na oddialenie toho najhoršieho a nádej na pomocnú ruku...?, alebo bolo v tom niečo úplne iné...?, nevieme. Okolnosti boli dané a v rýchlom slede nasledujúcich drobných rozhodnutí zohrala sa urkutná dráma. Najdených manželov, z ich bytu, previezli urýchlene sanitným vozidlom na interné oddelenie Štátnej nemocnice, kde boli však bezprostredne vydaní žandárom, ktorí ich v takomto stave odviezli na zrhomaždenie do tehelne, odkiaľ boli posledným transportom, v júli, odvezení do Osvienčimu.
Tam bol primár MUDr. Ľ. Šimko, okamžite zaradený medzi tých, ktorí boli poslaní priamo do plynu. O ďalšom osude jeho manželky Ireny, sa doposiaľ nik z jej blízkych nedozvedel. Po dlhom čakaní ostala odpoveď - "nevrátila sa!"
Jeho synovia, Štefan a Ondrej prežili. Hlbokko poznačení touto skutočnosťou sa rozišli každý svojim smerom. Pre Štefana, ktorý udalosti drámy bezprostredne videl, bez možnosti pomoci, dozrelo rozhodnutie zutekať a aktívne sa zapojiť k tým, ktorí bojovali proti nemeckému fašizmu. Dnes tu prítomný, genmjr. MUDr. Štefan Šimko, CSc., sa stal vojakom Titovej armány a ako lekár - chirurg, pracoval spolu s manželkou Kovinkou Čurič v tých najťažších podmienkach partizánskej vojny až do víťazného konca.

 

Prof. MUDr. František Pór, DrSc.

 

15.4.1899 Zvolen -  7.9.1980 Košice


Lekár - internista, univerzitný profesor. Gymnázium absolvoval v Maďarsku, študoval medicínu na univerzitách v Budapešti, Göttingene a na nem. lekárskej fakulte v Prahe. Pôsobil v Prahe, v Ružomberku . Počas II. svetovej vojny pracoval ako internista v Novom Meste n/Váhom. Koniec II. svetovej vojny ho zastihol v koncentračnom tábore Terezín. Absolvoval študijné cesty vo Švajčiarsku a v Nemecku. V r. 1948 bol vymenovaný za docenta vnútorného lekárstva. V rokoch 1949-1941 bol prednostom I. internej kliniky v Košiciach, zároveň prednášal na Lekárskej fakulte UPJŠ v Košiciach. Okrem vedecko-výskumnej činnosti sa venoval budovaniu rôznych čiastkových odborov vnútorného lekárstva na Internej klinike v Košiciach (kardiológii, nefrológii, hematológii, reumatológii, gastroentereológii a iných. V r. 1961 bol vymenovaný za profesora pre odbor vnútorné lekárstvo. V roku 1971 odišiel do dôchodku, napriek tomu ešte mnoho rokov dochádzal skoro denne na kliniku a zapájal sa aktívne do činnosti kliniky.

 

RIADITELIA ŠKÔL, UČITELIA

 

Základná škola bola založená v roku 1868. Prvým správcom školy bol Jakob Bárkány.

 

Prvým riaditeľom školy sa stal Mór Noe Rottenberg,

 

Prvými učiteľmi boli Wilhelm Weiss, Pirsch Schömann a Emerich Goldstein.
Počet žiakov v prvom školskom roku bol 126. Len 20% žiakov tohto ročníka ovládalo maďarčinu, materinským jazykom ostatných bola nemčina.
Škola bola až do školského roku 1876/77 umiestnená v historicky významnej budove Čierny orol. V tomto školskom roku sa škola presťahovala do Engelmannovho domu. Počet žiakov bol 142. Novú školskú budovu vysvätili v školskom roku 1883/84, v ktorej sa nachádzala aj kancelária obce. Koncom roka zomrel riaditeľ Rottenberg.
V školskom roku 1897/98 obec vymenovala Nándora Szilágyiho za definitívneho riaditeľa školy. Jeho nástupcom sa stal Samu Horváth, ktorý bol literárne aj novinársky činný. Zomrel v Budapešti v r. 1924. Jeho dedičstvo prevzal Aron Lichtenstern.


V roku 1926 bola zbúraná školská budova a na jej dvore bola postavená nová osemtriedna škola, ktorú vysvätili v roku 1927. Vo všetkých triedach boli aj paralelky. Vyučovacím jazykom paralelných tried bola slovenčina. Počet žiakov v uvedenom roku bol 530, slovenské triedy navštevoval 320 detí a maďarské 210 detí.
V škole pôsobil spolok "Szülők Szövetsége" (Rodičovské združenie), ktorého úlohou bolo stravovanie a ošatenie chudobných žiakov školy. Vedúcim spolku bol pán Reisz.

 

SPOLKY

Najstarším židovským spolkom mesta je Spolok židovských žien, ktorú založila v roku 1860 manželka Filipa Bródyho. Spolok mal v zimných mesiacoch vývarovňu a v tridsiatych rokoch zriadili aj starobinec pre ženy. Spolok dlho viedla manželka Dr. Jakoba Moskovicsa.


V Košiciach bol založený aj sionistický spolok. Počas I. svetovej vojny spolok prerušil svoju činnosť. Bol obnovený po vojne zásluhou Dr. Jozefa Löwiho. Dr. Löwi bol aj literárne činný. Preložil Don Juana a Lenauove básne do maďarčiny. Bol aj príležitostným spolupracovníkom lekárskych odborných časopisov.
V Košiciach pôsobil aj Makabejský telovýchovný spolok, spolok WIZO s 260 členkami so svojou dievčenskou skupinou viedla pani Deutschberger a pani Kreisz. Spolok sa zaoberal nielen peňažnými zbierkami, ale aj rozvíjaním sionistickej vedy a židovskej kultúry.


Sociálnu činnosť vyvíjal Sociálny pomocný spolok pre Židov Slovenska na čele s pani Matzner. Pani Irena Matzner bola dcérou Dr. Jakuba Moskovicsa, manželkou novinára Matznera (Morvai) a matkou Loly Matzner, manželky slávneho košického spisovateľa Sándora Máraiho. Spolok vykonával rôzne činnosti a prevádzkoval nasledujúce dielne:
1. Dielňu pre dievčatá so zameraním na krajčírstvo a umelecké remeslá
2. Krajčírsku dielňu v Michalovciach
3. Zámočnícku dielňu v Prešove.
Okrem uvedených prevádzkoval aj menzu pre stredoškolákov. Tu sa stravovalo denne okolo 90 chlapcov a dievčat. V prázdninových táboroch varili pre podvyživené deti. Mali aj sirotinec na Floriánskej ulici pre 50 mladých ľudí. Zásluhou sociálneho spolku vzniklo aj Židovské úverové družstvo.

Zdroj: http://www.kosice.sk/static/history/jews/osobnost.htm