Prihlasovacia zóna

Nachádzate sa:   

 

História

1814 - 1895

 

Košice, stredisko tovarovej výmeny viacerých žúp a sídlo mestských, župných i „nadžupných úradov“ (napr. Hlavné riaditeľstvo školského obvodu v Košiciach s pôsobnosťou na území niekoľkých žúp) a škôl boli v prvej polovici 19. storočia piatym mestom po Pešti, Budíne, Pécsi a Miskolci s imigračnou oblasťou presahujúcou 100 000 obyvateľov a v jeho bezprostrednom okolí bývalo 35 000 obyvateľov. V roku 1828 (10 500 obyvateľov) však ešte mesto nepatrilo ani medzi desať najväčších miest Uhorska a ešte i v štyridsiatych rokoch bol Miskolc, Oradea a Timisoara väčšie ako Košice.
V roku 1840 (zákon č. 29/1840) uhorská vláda povolila Židom usadzovanie v mestách s výnimkou banských miest. Zákon potvrdzoval aj čiastočnú „rovnoprávnosť“ Židov tým, že sa mohli usadzovať na celom území Uhorského kráľovstva, vykonávať živnosť, vlastniť továrenské podniky, t.j. manufaktúry a navštevovať aj kresťanské školy. Dovtedy totiž slobodné kráľovské mestá de iure nemohli takéto povolenie vydať, i keď de facto, napríklad v neďalekom Prešove žila rodina Holländerovcov už koncom 18. storočia. Nielen v Prešove, ale aj v iných mestách bola však skutočnosť iná. Z archívnych dokumentov vieme, že v tzv. židovskom tracteriu (hostinci) na okraji Košic, ktoré prevzal do prenájmu otec neskoršieho slávneho fotografa a maliara Imricha Rótha v roku 1814, bývalo niekoľko Židov už v tridsiatych rokoch 19. storočia a dve dcéry učiteľa francúzštiny, Samuela Blumbergera a dvaja synovia Rothovcov sa v meste narodili už asi o desať rokov skôr.  Podľa protokolu odvedených (Widmungs protokoll) z roku 1854 sa v Košiciach v roku 1833 narodili šiesti odvedenci. O prítomnosti Židov v meste svedčia aj údaje zo schematizmov košického biskupstva od roku 1826. Od roku 1841 mesto neochotne, ale predsa dávalo povolenie na usadenie. Dva roky po usadení prvých rodín, žiada 32 židovských rodín o povolenie zriadenia modlitebne v prenajatom dome a z toho istého roku pochádzajú aj stanovy náboženskej obce.  Rabínom sa stal Martin Kohn, ktorý tento úrad zastával dovtedy v Rozhanovciach, « židovskom predmestí » Košíc. V roku 1842 si obec zariadila modlitebňu v budove, ktorá pôvodne slúžila ako sýpka obilia na Zvonárskej ulici. Modlitebňu prebudovali v roku 1883/4 na synagógu, ktorú opäť prestavali v roku 1900. Matriky narodených, sobášených a zomrelých viedol rabín od 1844. roku. Od toho istého roku (do roku 1889) začali Židia pochovávať na cintoríne na dnešnej Tatranskej ulici.  Príchod a priebeh usadzovania Židov môžeme dobre sledovať v tzv. Súpisoch duší, ktoré od 1842. do  1847. roku obsahovali aj osobitnú prílohu venovanú Židom. Košice mali začiatkom roka 1848 skoro 15000 obyvateľov (14959), z toho 650 Židov.
Podľa zoznamu neurodzených (okrem vyšej a nižšej šľachty) obyvateľov mesta v 1848. roku najviac Židov bývalo v I.  štvrti Vnútorného mesta (dnes Starého mesta ) a v Dolnom predmestí (južne od dnešného nám. Osloboditeľov). V súpise sú uvedení iba  muži rozdelení takisto ako celé obyvateľstvo mesta do troch vekových skupín. Prečo žilo najviac Židov v prvej a v neskoršom období aj štvrtej štvrti  sa mi nepodarilo upresniť ani po konzultáciách s odborníkmi na urbanistický vývoj mesta.  Jeden z možných dôvodov bolo miesto modlitebne na dnešnej Zvonárskej ulici a vhodný priestor na rituálne kúpele, mikve.
Už podľa prvých zoznamov v súpisoch duší ako aj neskorších sčítaniach obyvateľstva je zrejmé, že v Košiciach Židia nikdy nežili v oddelenej časti mesta, ale vždy v domoch, v ktorých ich susedmi boli neraz aj vysoko postavené osoby civilnej a vojenskej/ policajnej správy.  Prví usadení Židia v Košiciach boli väčšinou obchodníci a remeselníci. Hospodársky a spoločenský vzostup obchodníkov, ktorí prišli s určitým „kapitálom“ a obchodnými kontaktmi, ako napríklad Herman Horovitz, otec slávneho Leopolda Horovitza, napredoval rýchlejšie. Takí rodičia umožnili svojim deťom štúdium na stredných (Premonštrátske gymnázium v Košiciach) aj vysokých školách vo Viedni (Leopold Horovitz, Jakub Moskovics). Ale aj prenajímatelia židovského tractéria, Mátyás a Anna Róth, umožnili svojim synom, Davidovi (lekár) a Imrichovi (maliar a fotograf) vysokoškolské štúdium v zahraničí. 


1848 - 1870

 

Revolučný marec 1848 priniesol vyhlásenie náboženskej slobody, ktorá sa nepáčila konzervatívnym kruhom. V Košiciach mešťania Židom zakazovali nosiť na šatách revolučné kokardy. Vyskytli sa inzultácie, rozbíjanie oblokov, špinenie košickej židovskej modlitebne, strhávanie tabúľ sponad vstupných dverí do židovských remeselníckych dielní. Ľudí poštvali fingované protikresťansky zamerané anonymné hanopisy.
Po potlačení revolúcie v roku 1848 došlo k prevratným politickým a spoločenským zmenám a  k veľkému pohybu obyvateľstva. Košice sa stali okrem iného aj sídlom úradov vyššieho územného celku, čo malo za následok aj prílev úradníkov a ich rodín. Podľa prvého rakúskeho sčítania obyvateľstva v roku I850 žilo v meste viac ako 13 000 obyvateľov. Židov bolo 729. 
Na obmedzovanie Židov pri usadzovaní nadväzovalo aj ich obmedzovanie v hospodárskej činosti zo strany cechov a Obchodnej komory. Prvých židovských obchodníkov prijali do Obchodnej komory až v roku 1852.
Vd'aka imigrácii v päťdesiatych rokoch 19. storočia pribudlo v Košiciach relatívne najviac obyvatel'ov v ich celých dejinách do roku 1918 a to aj napriek prirodzenému úbytku obyvatel'stva spôsobenom vysokou úmrtnosťou. Vyše štyridsať percent prisťahovaných v rokoch 1850 – 1857 boli Židia. Mesto bolo atraktívne, pretože poskytovalo pracovné príležitosti nielen vo svojich a štátnych inštitúciách (civilných aj vojenských) ale aj v službách a remeslách. Pozitívny vplyv imigrácie na prirodzeny prírastok obyvateľstva sa začal prejavovať až začiatkom šest'desiatych rokov spolu s novou vlnou prist'ahovalcov. Koncom pät'desiatych a v priebehu šest'desiatych rokov 19. storočia nastali v politickej situácii Uhorska vyznamné zmeny, ktoré mali vplyv aj na demograficky vyvoj miest a ich okolia. Košice zostali  kultúrnym a administratívnym centrom a sídlom veľkej vojenskej posádky. V meste rástol počet remeselníkov a obchodníkov. Po rakúsko-mad'arskom vyrovnaní v roku 1867 sa stali Košice podľa sčítania obyvateľstva v roku 1870   druhým najväčším mestom Uhorska podľa relatívneho počtu osôb zamestnaných v remeslách a priemysle. Vtedy tu žilo a pracovalo tu asi 300 rodín židovských rodín.
Rovnoprávnosť Židov formálne deklarovalo rakúsko-uhorské vyrovnanie v roku 1867. Zákonný článok č. 17 z roku 1867 priznával Židom plnú občiansku rovnoprávnosť s ostatnými občanmi Uhorska. V tom istom roku otvorila ŽNO svoju prvú synagógu na dnešnej Moyzesovej ulici. V budove bolo 292 miest pre mužov a 230 miest pre ženy.  Stavba dnes už neexistujúcej budovy prehĺbila rozpory medzi neológmi a ortodoxmi. Išlo nielen o to, že sa zástancom tradičného smeru nepozdávali dve veže novej synagógy pripomínajúce kresťanské kostoly a umiestnenie vyvýšeného miesta pre rabína, bimy, na východnej strane budovy, ortodoxní Židia boli proti zapojeniu sa Židov do spoločenského, hospodárskeho a kultúrneho života mesta. Rozpory medzi dvoma hlavnými prúdmi judaizmu viedli k jeho rozdeleniu. Uhorský minister školstva barón József Eötvös zvolal do Pešti od 14. decembra 1868 až do 24. februára 1869 kongres. Uhorské židovstvo sa malo na kongrese zjednotiť a vytvoriť centralisticky riadenú organizáciu. Zastupcovia ortodoxie však rokovanie opustili a na kongrese sa zhoda nedosiahla. Minister Eötvös však vyhlásil rozhodnutia kongresu za záväzné pre všetky obce, čo ortodoxné obce rázne odmietli. Nasledovalo rozštiepenie židovských náboženských obcí v Uhorsku na ortodoxné, kongresové (neologické) a status quo ante, odmietajúce delenie. Delegácia ortodoxných rabínov ešte v roku 1869, po ukončení kongresu v Pešti, iniciovala stretnutie s cisárom Františkom Jozefom I. a žiadala ho, aby rozhodnutia kongresu neboli pre ortodoxné veriacich záväzné. Táto požiadavka sa naplnila v roku 1871, keď ortodoxní veriaci dostali povolenie založiť vlastnú organizáciu. Neológia bola uznaná už v roku 1869. Uhorská vláda povolila oficiálne rozluku židovských náboženských obcí v roku 1872. Ortodoxná náboženská obec v Košiciach so všetkými svojimi ustanovizňami (synagóga, pohrebné bratstvo, škola, matriky, etc.) vznikla v roku 1871.
Od druhého rakúskeho sčítania v roku 1857 do prvého uhorského sčítania v roku 1870 vzrástol počet obyvatel'ov Košíc o 23 %  . V rokoch 1850 až 1870 došlo i napriek viacerým negatívnym vplyvom k takmer 50% nárastu počtu obyvateľov Kosíc. Priebeh demografického vývoja úzko súvisel s politickymi, hospodárskymi a zdravotnými pomermi v meste samotnom, ako aj v regióne a celom Uhorsku. Za dvadsať rokov nastali zmeny predovšetkým v zložení obyvateľstva podľa vierovyznania a zamestnania. Rýchlejší rast populácie i napriek imigrácii brzdila vysoká úmrtnosť obyvateľstva.

 


1871 - 1895

 

Na začiatku sedemdesiatych rokov bývalo v Košiciach viac ako 21 000 obyvateľov, z toho 2170 Židov. Keďže sa v AMK zachoval ich súpis z roku 1875, poznáme aj mená skoro všetkých, vrátane detí. Základná škola začala svoje pôsobenie v roku 1868 a do vlastnej budovy postavenej v blízkosti synagógy sa dostala až v roku 1883 (na jej mieste postavili v roku 1926 novú budovu, v ktorej v súčasnosti sídli Vysoká škola ekonomická). 
Spomínal som rodičov, ktorí svoje deti poslali na štúdiá. Takým bol a Israel Moskovics, ktorého syn, Dr. Jakub Moskovics sa stal hlavným lekárom mesta v roku 1872 a túto funkciu zastával až do svojej smrti v roku 1902. Dr. Moskovics bol mimochodom starým otcom manželky Sándora Máraiho. Toto určite nie je príklad zapojenia sa Židov do života mesta, ale je to pozoruhodná súvislosť. Ako napríklad aj to, že otec slávneho Leopolda Horovitza obchodoval s otcom Jakuba Moskovicsa. A ešte mimochodom, títo dvaja, v päťdesiatych rokoch 19. storočia bývali na tej istej, dnešnej Alžbetinej ulici. 
Dôležitým medzníkom v živote Židov v celej krajine i Košiciach bol rok 1895, keď uhorský parlament  zrovnoprávnil judaizmus s ostatnými uznávanými náboženstvami Uhorska. Tento recepčný zákon a zákon o civilnom manželstve prispel k ďalšej spoločenskej integrácii Židov, a umožnil aj uzavieranie zmiešaných manželstive.
Židia od príchodu prvých rodín sa stali integrálnou súčasťou mesta, jeho hospodárskeho, spoločenského a kultúrneho života. Židovské rodiny bývali predovšetkým v Starom meste, hlavne na Hlavnej, dnešnej Alžbetinej a Mlynskej ulici, ale aj na predmestiach, predovšetkým v Dolnom predmestí. Mali ustanovizne náboženskej obce, spolky a školy a na konci devätnásteho storočia tvorili asi 11 percent obyvateľov celého mesta. 
Synagóga na dnešnej Moyzesovej ulici postavená otvorená v roku 1867, neskôr, v roku 1911 a 1926 prestavaná, symbolizovala nielen prítomnosť Židov v meste ale aj architektonickú dominantu južnej časti Starého mesta, ktorá koncom päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia „ustúpila požiadavkám novej doby”…